Misionári v našej farnosti

Leto bolo časom, ktorý mnohí ľudia využívajú na oddych a dovolenky. A tí, ktorí sú ďaleko od svojich domovov, zase radi prichádzajú naspäť, aby tento čas strávili v kruhu rodiny a priateľov. Vďaka tomu sme sa aj v našej farnosti mali možnosť stretnúť s dvomi vzácnymi kňazmi – misionármi. Obidvaja pôsobia ďaleko od rodného Slovenska: jeden v Ázii – v Azerbajdžane a druhý v Afrike – v Tanzánii:

5. júla k nám zavítal biskup – Mons. Vladimír Fekete, salezián (pôvodom z Chorvátskeho Grobu), ktorý pôsobí v Baku - hlavnom meste Azerbajdžanu od roku 2009. Je tu apoštolským prefektom, teda má na starosti katolíckych veriacich a rozvoj miestnej cirkevnej komunity. V roku 2016 zavítal do jeho farnosti pápež František, ktorý ho o rok neskôr menoval biskupom. K našej farnosti má blízko a mnohí si ho pamätajú ešte z čias komunizmu (ale aj potom), kedy ako salezián, hlavne mladých sprevádzal na ich duchovnej ceste. Mimochodom, v Baku s ním pôsobí aj náš rodák – kňaz Jozef Pajerský.

Na sv. omši, ktorú slúžil, nám porozprával aj o lockdowne v Azerbajdžane, ktorý bol rovnako prísny ako u nás – zatvorené boli kostoly, mešity (Azerbajdžan je prevažne moslimská krajina) aj školy. Bol to pre nich čas plný improvizácie ako sa priblížiť veriacim v tomto neľahkom období. Ďalej aj o nedávnej vojne medzi Azerbajdžanom a Arménskom, kedy sa modlili za jej rýchle skončenie (vojna trvala 45 dní). Spomínal aj, že v krajine žije veľa starých ľudí, majú ich ale tradične vo veľkej úcte a ich názor si veľmi vážia.

Mňa najviac oslovili jeho dve myšlienky. V jednej vyzval nech sa zbytočne veľa nezaoberáme politikou, nakoľko sa do nej často ľudia zahĺbia, vyhrania sa a vznikajú medzi nami potom konflikty, aj medzi priateľmi. Venujme sa radšej vzťahom, priateľstvám, tomu čo nás spája. Druhou myšlienkou bolo, že ľudia sa často nechajú správami o svetových katastrofách priviesť k pesimizmu a myšlienke, že jednotlivec nemôže nič urobiť. Ale pravdou je, že máme hľadať to, čo robiť môžeme. Pretože všetko dobré, čo konáme pre tých najbližších mení svet – najprv ten náš, potom príkladom a šírením dobra aj ten svet veľký.

Ozaj, vedeli ste, že kostol Nepoškvrneného počatia Panny Márie v Baku, v ktorom biskup Fekete pôsobí, je (zatiaľ) jediný katolícky kostol v tejto krajine? Nevadí, Matka Tereza by povedala, že keď chceme napočítať do milión, treba aj tak začať od jedna :-)

15. augusta celebroval nedeľné sv. omše v našom kostole misionár – kňaz Peter Majerník, ktorý pochádza z východného Slovenska. Pôsobí v Tanzánii od roku 2015, v súčasnosti v dedine Sukamahela, presne v strede tejto Africkej krajiny. Našu farnosť navštívil už niekoľkýkrát a počas príhovorov na omšiach a v pastoračnom centre nám priblížil jeho prácu na tejto misii. V dedine sa venuje pastoračnej činnosti a okrem toho aj veľa buduje – stavia kostol, faru, pastoračné centrum a pútne miesto zasvätené Panne Márii. Všetko však ide pomalšie, postupne, pretože budovať môže len toľko, koľko si môže dovoliť z milodarov dobrodincov. Nakoľko miestni Afričania sú chudobní, zamestnáva ich na týchto projektoch a takto im prispieva na živobytie. Za prácou k nemu prichádzajú starší, ale aj mladí ľudia, pretože deti chodia do školy len zopár rokov, kedy sa naučia základy – čítať a písať, a potom školu väčšinou opúšťajú. Jednak, aby pomáhali rodičom a na druhej strane si už vyššie ročníky dovoliť nemôžu, lebo škola je potom už platená. Deti pomáhajú napríklad nosením vody zo studní, ktoré sú často ďaleko od ich domov. Afrika je žiaľ známa práve aj tým, že ľudia tu trpia nedostatkom čistej pitnej vody a preto ju musia nosiť zo vzdialených napájadiel. Vďaka sponzorom a dobrodincom sa však otcovi Petrovi darí aj zabezpečiť vyvŕtanie niekoľkých studní. Vŕtať však musia naozaj hlboko – viac ako 170 m. pod povrch!

V Tanzánii žijú ľudia viacerých vierovyznaní, spoločné pre nich je však chudoba a sú väčšinou odkázaní na pomoc. Pekné preto je, že nehľadajú rozdelenie, ale snažia sa žiť v pokoji a vzájomne si vypomáhajú, ako môžu.

Misionár Peter Majerník všetkých pozýva na návštevu Tanzánie, pričom spomenul, že krajina je bezpečná a miestni majú bielych ľudí v úcte, čomu svedčí aj fakt, že v krajine sa v poslednej dobe dosť rozmáha cestovný ruch. Niet sa čo čudovať, veď sa tu nachádzajú jedny z najkrajších národných safari parkov a rezervácií v Afrike – Serengeti a Ngorongoro, ktoré sa nachádza vo vyhasnutej sopke, ďalej jazero Tanganika, turisticky známy ostrov Zanzibar a hlavne najvyššia hora Afriky – Kilimandžáro (5895 m).

Najviac ma na jeho rozprávaní zaujalo, keď rozprával, že aj keď tu žijú ľudia v chudobe, deti dokonca nemajú takmer žiadne hračky, napriek tomu sú stále šťastní a majú úsmev na tvári. Uvedomil si to, keď prišiel domov a videl ako miestne deti majú mnoho vecí – bicykle, počítače, mobily, jedla, koľko chcú, ale úsmev a radosť im často chýba. O radosti miestnych obyvateľov svedčí aj fakt, že sv. omše, ktoré ako kňaz slúži, trvajú oveľa dlhšie ako naše – dokonca viac hodín, nakoľko ľudia počas nich veľa spievajú a takmer stále tancujú :-)

"Slovenská" fara v Tanzánii

Rozostavaný kostol, ktorý stavia p. Majerník

A na koniec hádanka - viete prečo sa Afrika nazýva kolískou ľudstva? Pretože v polovici minulého storočia tu našli vzácne kosti predchodcov človeka. Kde presne? Práve v rokline Olduvai, v spomínanom kráteri Ngorongoro.

Sme radi, že k nám obidvaja misionári zavítali a pri stretnutiach na omšiach, či mimo nich nám priblížili, v čom spočíva ich misijné úsilie a ako žijú ľudia vo vzdialených krajinách. Osobne si z nich odnášam vedomie, že tu na Slovensku sa nemáme vôbec až tak zle a je mnoho ľudí na celom svete, ktorí žijú v oveľa horších podmienkach, v chudobe a zaslúžia si našu pozornosť a pomoc. Napriek tomu sú často šťastnejší než my - naozaj na zamyslenie...

Marek Vincze